Spravodlivosť doby

Uhorské právo bolo zakotvené v zákonníku Štefana Werbőczyho z roku 1517. Trestný zákonník neexistoval, preto sa každý trest a prípad posudzoval individuálne. Záležalo to od sudcu, ale aj od pôvodu páchateľa, majetku či miery korupcie. Poddaní patrili do právomoci zemepána, ktorý ju vykonával osobne. Spoločnosť sa rozdeľovala do troch skupín: šlachtici, mešťania a poddaní. Každá vrstva mala iné práva, ale nie je však isté, či všetci o nich vedeli. Najväčšie právomoci mali šľachtici, ktorí predstavovali moc a bohatstvo. Hneď za nimi nasledovali mešťania a poddaní, boli ovplyvňovaní šľachtou. Vzťah medzi poddaným a šľachticom bol veľmi podstatný. Záležalo na zemepánovi, ako sa bude správať k svojim poddaným. Dá sa povedať, že zemepán potreboval svojich poddaných, ktorí preňho pracovali a dávali mu peniaze. Ak mal zemepán dobrý vzťah s nimi, tak si vážili svojho pána, aj keď našli sa aj výnimky. Tí zneužívali dobrotu zemepána a okrádali ho. Ak sa zemepán správal nevhodne a bol príliš krutý, poddaní utekali alebo neplatili. Ak niekto utiekol a zemepán vedel kam, tak to malo veľmi vážne následky. Musel sa vrátiť späť a určite ho neobišiel vhodný trest. Vo veľmi vážnych prípadoch mohol zemepán aj zabiť svojho poddaného, ale to sa stávalo iba veľmi zriedkavo. Ak by ho napríklad zabil alebo odťal ruku, on sám by tým trpel, veď načo by mu bol neschopný a nepoužiteľný poddaný?  Niekedy sa stalo aj to, že zemepán zabil poddaného v situácii, keď nato nemal právo. Vtedy musel rodinu finančne odškodniť. Ak sa nešťastnou náhodou stalo, že poddaný zabil zemepána malo to horšie následky. Vinník bol popravený a neexistovala žiadna výnimka alebo zmiernenie trestu. Aj z týchto udalostí vidíme, že ten kto mal to šťastie a narodil sa ako šľachtic, mal jednoznačne ľahší a privilegovaný život. Aj on však musel dbať na svojich poddaných, pretože ich potreboval.